Časy, keď mlieko stálo korunu deväťdesiat, staré babky vyrábali metly z haluziny a počuť bolo iba brechot dedinských psov, nostalgicky vyvoláva próza Nova. Debut mladého maďarského autora Gábora Kálmána sa odohráva uprostred hôr, v rázovitej dedinke Krásna hôrka. Tu žijú pôvodní obyvatelia tradičným životom, odtrhnutí od okolitého sveta (kdesi Pánu Bohu za chrbtom), azda i preto náchylní na všakovaké povery.

Kvôli jednej takej povedačke skončila teta Tomáška v žumpe pod latrínou vdovy Sklenárovej. A o piatu prózu ďalej sa dozvedáme, ako veľmi tamojšie ženy verili, že „ich manželia nezmlátia hlava – nehlava, ak sa v ten deň nasýtia sušeným hovnom iných žien“. Motív sa vracia s odmlkami aj v ďalších prózach, vycibrený kvôli autentickosti situácie, autor mieni stoj čo stoj čitateľovi čo najvernejšie priblížiť rannú potrebu na vlhkej doske. I ďalšie motívy a s nimi súvisiace postavy v knihe krúžia, aby sa mohli vrátiť s ešte väčším dôrazom. Na nich próza kompozične stojí, ako to vystihuje anotácia na prebale knihy: ide o súbor krátkych próz, „ktoré svojimi návratnými motívmi tvoria fakticky ucelený román.“ Autor s nimi nepracuje jednotvárne, rád si ich obzerá z každej strany, zakaždým nečakane zasadí do inej situácie, čosi vždy prihodí alebo dovysvetlí tak, aby čitateľ videl situáciu z rôznych pohľadov. Po nich sa posúva vpred, skladá mozaiku dejovú i charakterov postáv. Rozvetvené generácie, ich staré spory aj susedstvá sú tak poprepletané, že osud jednej postavy by bol neúplný bez tej druhej, lebo každý čosi skrýva.

Neoblomnosť a húževnatosť. To je to, čo majú protagonisti spoločné. Taký je i samotársky lesník Fero nadovšetko milujúci pálenku, svoje kone a horu, čo sa mu napokon stáva osudným. Stará panna Štrofeková je zas rozhodnutá uchovať rodinné tajomstvo aj za tú najvyššiu cenu. Urban znechutený zo svojho súčasného života v hranatom mestskom svete uprostred „panelových kociek“ záhadne prichádza späť na dedinu. Všetci vytrvalo zachraňujú svoju hrdosť a nenahlodá im ju ani vojna...

Vidiecky kolorit dotvárajú pestré nárečové slová. Prekladateľ nepoužíva nezaujímavé utekať, ale pelášiť, do krčmy sa miestni chodia ochmeliť, ba z času na čas sa mu podarí ozaj skvostné zvukomalebné spojenie (v hovne po ohanbie) a veľmi decentne, paradoxne, vyznievajú nadávky (do materinej pukane, kujebák). Podobné slová používajú naozaj len ľudia patriaci srdcom i dušou do svojej dediny a z tejto knihy je cítiť istú spriaznenosť s týmto živelným prostredím.