Nové rozprávanie o starom svete

Gábor Kálmán: Nova
Preložil Karol Wlachovský
Bratislava : Kalligram, 2014

Vydavateľstvo Kalligram už dlhší čas sprostredkúva slovenskému čitateľovi relevantné texty mladej maďarskej prózy – spomeňme aspoň nedokončený román Alfonza Talamona Samuel Borkopf: Mojim priateľom z predtrianonskej krčmy (2001) alebo debut Józsefa Gazdaga Výhľad na strieborné smreky (2014). K tomuto úsiliu možno priradiť aj vydanie debutu Gábora Kálmána Nova a teraz aj jeho slovenského prekladu, ktorý svojou suverénnosťou zachováva expresívnosť, jazykovú dvojdomosť textu aj jeho literárny potenciál.

Nova je v tomto texte dialektickým symbolom. Ide o pomenovanie druhu viniča a vína z neho dorábaného, ale je aj dvojznačným elementom – „Nova je život sama osebe.“ (s. 9), no zároveň „rozleptá človeku žalúdok, rozožiera ho dovtedy, kým sa neprederaví a človek nezhnije zvnútra” (s. 10). Posúva život dopredu jeho skracovaním a urýchlením, podobne ako je to v astronomickom kataklizmatickom význame tohto slova, hoci odlišnosťou je časová dimenzia tejto zmeny – víno rozleptáva pomaly, zánik starej hviezdy označovaný slovom nova trvá relatívne krátko. Zmeny nemusia byť nevyhnutne otázkou okamihu, zlomu či výbuchu, ale kulmináciou dlhšieho obdobia.

Text tematizuje rôzne podoby individuálneho aj celkového rozkladu a naznačuje formovanie niečoho nového. Starý svet a jednotlivci v ňom prechádzajú premenami vedúcimi väčšinou k ich zániku. Ľudia v tomto texte nedokážu existovať v novom svete, vynútená transformácia ich často vedie k rozhodnutiu ukončiť svoj život (poviedky Urban zomrie, Nuda, Ujo Fero). Ak aj mŕtvi nie sú signálom priamo nástupu nového, tak aspoň kolízie časových dimenzií minulosti a budúcnosti.

Symbolika novy – zmeny deštrukciou – sa nerealizuje len jej priamym pôsobením na ľudí, ale aj na predmety. Nova vyliata zo zničených sudov podmyje tank a spôsobí jeho pád pod úpätie hory (s. 34), čím hmatateľne ukazuje svoj dosah na dianie.

Priestor je v texte koncipovaný kontrastne. Od začiatku je prítomná jazyková dvojakosť maďarského a slovenského prostredia posilnená aj prítomnosťou slovenských toponým a nárečových zvratov v maďarskom origináli. Dôležitejšia je nominálna opozícia dedín Jasná Hôrka a neďaleká Čiernozem, ktorá je len zmienená, nie navštívená. V skutočnosti sa však protiklad utvára medzi povahou života a diania v Jasnej Hôrke a jej pomenovaním. Život v Jasnej Hôrke je v kontraste s jej menom, je temný a plný deštruktívnych udalostí. V texte je exponovaný pre zložitosť doby príznačný priestorový priesečník, Abafiho mlyn, v ktorom sa sústreďujú viaceré línie rozprávania – či už individuálne tajomstvá (zmiznutá cigánka mlynára Abafiho), alebo udalosti svetovej vojny. V mlyne sa skrývajú, nevediac o sebe navzájom, naraz nemeckí vojaci aj partizáni.

Na malej ploche sa nachádzajú výrazne modelové aj individualizované postavy. Niektoré pôsobia ilustratívne ako súčasť koloritu, napr. bosorka, „moralistka dediny Štrofeková“ (s. 98), alebo „cigánsky párik“ (s. 13) Tomáš a Tomáška, ktorí dostali mená údajne na základe toho, že „pred vojnou štát platil rodičom, ak novonarodencovi dali meno po prezidentovi“ (s. 7). Iné postavy sú však významovo väčšmi zaťažené, pretože sprostredkúvajú istý životný postoj a pocit (Fero, Urban, Milan). Urban „si uvedomil, že nenávidí svoj vlastný život“ (s. 17) a rozmýšľa, že „beztak si netreba všímať nič iné, nech len uplynie aj ďalší deň, nech zas ubehne týždeň, mesiac, rok, nech len pekne plynú dni“ (s. 19 – 20). Starý Babka vedie svoj vlastný „spor s Bohom“ (s. 74), Milan artikuluje nudu ako motiváciu svojich činov.

Kolektívna pamäť je neurčitá – „ani ostatní sa už presne nepamätali“ (s. 18) –, pričom takáto neurčitosť, približnosť je funkčná, pretože necháva priestor na alternatívne videnie udalostí a ich následnosti, umožňuje vytvárať klebety, veriť poverám, prináša tajomno a strach, vždy však moderované a modelované rozprávačom ako ozvláštňujúce prvky, a nie ako prípadné sentimentálne alebo konvenčné spôsoby hovorenia o historickom čase. Takýmto ozvláštnením je napr. povera hovoriaca, že „víno sa lepšie míňa vtedy, ak nablízku výčapu prechovávajú obesencov povraz“ (s. 12 – 13), keďže situácia, keď postava získa takúto „rekvizitu“ (obesencom bol nemecký dezertér, s. 37), je významnou súčasťou rozprávania a skrýva sa za ňou axiologický podtón, nielen príznak zvláštnosti. Princíp kolektívnej pamäti a jej neurčitosť ukazujú napr. spojenia ako „zlé jazyky tvrdia“ (s. 23), „šírili sa reči“ (s. 106) a ďalšie.

Motivácia konania postáv vedúca aj k radikálnym činom je nečakaná, no zároveň pochopiteľná. V poviedke Nuda sa spúšťačom bizarných činov (vešanie mačiek) stáva nuda: „Milan často prehodil k Jurovi: lebo sa nudím. Vyriekol to fádnym, ľahostajným hlasom.“ (s. 38). Inokedy je dôvodom pomsta siahajúca ešte do čias vojny, na ktorú jedna z postáv čaká vyše roka v horskej jaskyni a toto čakanie hodnotí nie ako „dlhé, ale nudné“ (s. 44).

Postavy majú vlastné spôsoby volania po starom, resp. archaickom, nesúčasnom. Ujovi Ferovi sa prevráti voz na rovnej ceste, a preto kričí: „Boh naprojektoval hrboľaté cesty“ (s. 50) a tým volá po uplynulom čase. Často sa zdôrazňuje odlišnosť minulého a súčasného cez navonok banálne motívy, ako je napr. rozdiel medzi oblými líniami a hranami na budovách: „Urban mnoho myslel na hrany, kto tak vôbec môže nenávidieť oblé línie“ (s. 21), „desivo hranaté linkové autobusy ČSAD“ (s. 7), ktoré „boli nevábne a skľučujúce stroje, ich vyblednutá modrá farba pristala k hranatým budovám zošpatených dedín“ (s. 25) a podobne.

Próza Nova nazerá na niekoľko desaťročí okolo 2. svetovej vojny postupne z rôznych uhlov a pohľadom rôznych postáv, využívajúc retrospektívu aj anticipáciu. To, čo sa v jednej z krátkych próz len spomenie, je väčšinou v inej rozvinuté a tým sa vytvára predstava celku. Vytváranie takejto naratívnej kontinuity spolu s tvorbou pars pro toto celého univerza je argumentom za prítomnosť kategórie románovosti, resp. chápanie textu ako románu v poviedkach.

Stručnosťou a náznakovitosťou sa podarilo autorovi vytvoriť koherentný svet, ktorý vypovedá o dejinách a vystihuje životné pocity ľudí v nich žijúcich. Vznikol tak text, ktorý najlepším spôsobom komunikuje s viacerými podobami nielen slovenskej prózy 20. storočia a najmä s čitateľom.

                                                                                                             Pavol Markovič