dalfar.wordpress.com (2015)

Nova je súborom textov, ktoré spoločne vytvárajú útly román mladého, zo Slovenska pochádzajúceho maďarského autora Gábora Kálmána (*1982 v Nových Zámkoch). Jednotlivé kapitoly sa venujú určitým postavám alebo epizódam slovenskej dediny Jasná Hôrka, skladajúc tak mozaikový obraz vidieckeho mikrosveta, avšak výsledným obrazom nie je celistvá kronika, rekapitulujúca jednoznačný priebeh všetkých udalostí, ale svojský záznam, ktorý originálnym spôsobom vystihuje základnú atmosféru spustnutého dedinského sveta. Je to drsný, nesentimentálny a bezútešný obraz, bez láskavosti či útechy humoru alebo irónie.

Rozprávanie nemá celkom ľudskú perspektívu – príbehy nemajú ani ľudského, ani klasického vševedúceho neosobného rozprávača. Skutočným protagonistom Kálmánovej prózy je Jasná Hôrka: súbor jej tradícií, mytológie, verejnej mienky. Preto sú aj jednotlivé príbehy vedené len do toho stupňa poznania, ktorým disponuje dedina a o ktorých možno napísať „hovorilo sa“ či „vedelo sa“. Toto je najsilnejší rozmer Kálmánovej prózy: mikrosvet dediny predstavený ako subjekt na všetkých úrovniach textu.

Zaujímavá je napríklad metóda strihu, reťazenia asociácií, ktoré v rozprávaní prechádzajú z osôb na budovy, brány, dopravné prostriedky: logika narácie nesleduje logiku ľudského rozprávača, ale dediny ako celku so všetkými jej prvkami, živými i neživými. V tomto zmysle tiež nesledujeme individuálne ľudské city, psychologické nuansy, individualizáciu príbehov a postáv: oboje jestvuje len na pôdoryse dedinského celku, čo autor zhŕňa v dvoch lapidárnych konštatovaniach: postavy sa tu delia na pravých a nepravých Jasnohorčanov, pričom toto rozlíšenie nemožno exaktne definovať, ale všetci domáci ho prosto cítia; druhým je fakt, že pre Jasnohorčanov „za tabuľou s miestnym názvom nie je život.“ Praví Jasnohorčania napĺňajú predpísaný stereotyp, ktorý spočíva v stanovenej miere apatie, obmedzenosti, ale aj vo všeobecných presvedčeniach, názoroch či type domov. Aj preto sú v podstate jedinými nepredvídateľnými, vyvíjajúcimi sa postavami tí, ktorí nepatria medzi „pravých Jasnohorčanov“, ako je napríklad Urban, jedna z mála postáv s otvoreným koncom.

Skutoční Jasnohorčania sú (stereo)typmi; rezignovanými, obmedzenými, nudou a alkoholom zdecimovanými postavami, ktoré zastávajú svoje pevné miesto v hierarchii obce od zrodenia po smrť, čomu zodpovedá aj ich meno či profesia (najstarší z rodiny je známy pod priezviskom – ak zomrie, preberá toto označenie jeho následník, ktorý tým akoby strácal svoje krstné meno). O cudzích veľa nevieme, pretože sa vymykajú kolektívnej identite, domáci zase nemajú individualitu, pretože podliehajú kolektívnej hierarchii: v tomto zmysle je skutočným subjektom textu naozaj len Jasná Hôrka, symbol zaostalosti, latentnej krutosti a dedičnej obmedzenosti. Táto dominancia prostredia nad ľudskými osudmi je metódou i ústrednou témou Novy.

Kálmánova próza môže pripomenúť Ballu, s trochu prekvapujúcim dodatkom, že Kálmán je ešte bezútešnejší, strohejší a odosobnenejší než Balla; dedinským prostredím s mierne nadrealistickým nádychom môže (prekvapujúco?) pripomenúť aj Švantnera či Timravu.

Nezvyčajne ostrá, nezvyčajne bezútešná, ale aj nezvyčajne originálna a silná výpoveď o slovenskom svete.